Prečo sa ruskí bojovníci v UFC veľkej popularite netešia
Autor:
Richard Weinfortner
| Zdroj: huste.tv/youtube
Skúsený fighter Alexander Volkov v sobotnom zápase UFC podľahol Curtisovi Blaydesovi a na opasok ťažkej váhy si s najväčšou pravdepodobnosťou bude musieť nechať zájsť chuť. Nie že by sa prípadnými dvomi víťazstvami po sebe nevedel v priebehu roka prepracovať naspäť do popredia renkingu, ale skôr preto, že je Rusom. Takto nejak vnímajú mnohí nadšenci zmiešaných bojových umení rezultát z Las Vegas a hoci je to dosť zjednodušený pohľad, viaceré príklady dávajú tejto teórii za pravdu. Okrem športovej roviny (opaskov, renkingov, štatistík a zápasových bilancií bojovníkov) treba v UFC vidieť aj druhú zložku - biznis. Tá dokonca rokmi silnie a naberá na dôležitosti.
Pre americkú organizáciu je skvelé mať šampióna sympatického, legislatívne aj dopingovo čistého chlapíka, ktorého navyše môže využívať aj ako spolukomentátora, typu Daniela Cormiera. Zároveň je fajn, pokiaľ sa nájdu aj kontroverzné postavy, ktoré priťahujú škandály a aj vďaka nim sa o UFC píše. To kvalitne napĺňa Jon Jones či Connor McGregor a to dopĺňajú veľmi kvalitní borci po technickej stránke, ako Dominick Cruz alebo Israel Adasanya. Ruský patriot, podporujúci politiku Vladimira Putina, prípadne Dagestánec s neatraktívnym štýlom boja do toho úplne nezapadá, čo v minulosti pocítili na vlastnej koži niekoľkí mimoriadne kvalitní bojovníci s rodiskom v regióne medzi Baltským a Beringovým morom.
Najjagavejším príkladom je Fjorod Jemelianenko, ktorého niektorí považujú za najlepšieho bojovníka ťažkej váhy všetkých čias. Odpoveď na túto otázku je však ťažké zodpovedať, keďže sa nikdy nedohodol s najlepšou organizáciou sveta a nebojoval tak s viacerými mimoriadne kvalitnými súčasníkmi. "Posledný cisár" prešiel všetkými ostatnými organizáciami a porážal tam veľké mená. Svojho času ťahal 28-zápasovú víťaznú šnúru a veľký tlak pre jeho zisk bol na UFC vyvíjaný na prelome rokov 2007 a 2008. Keď zanikla organizácia Pride FC, takmer všetky jej hviezdy prešli do UFC. Ruská hviezda mala na stole dokonca lukratívny kontrakt s okamžitým titulovým zápasom proti Brockovi Lesnarovi. Súboj ruského a amerického šampióna v ťažkej váhe by bol možno najlepšie predávaným súbojom v dejinách, lenže Jemelianenko trval na tom, že by chcel zároveň byť súčasťou aj ruskej M-1 Global, ktorej promo bolo v tom čase vystavané takmer výlučne okolo neho. To Dana White odmietol a dnes už 43-ročný fighter pokračoval v iných ringoch a klietkach, najaktuálnejšie v Bellatore.
Nebola to prvá zlá skúsenosť UFC s ruskými bitkármi alebo možno naopak. V raných časoch bol súčasťou jeho eventov aj Oleg Taktarov, ktorý patril medzi najlepších. Zo svojich úvodných ôsmich duelov prehral jediný, s domácou hviezdou Danom Severnom. Keď potom natiahol víťaznú šnúru, tvrdí, že ho organizácia začala nasilu tlačiť do odvety so Severnom, o ktorú nemal záujem. V decembri 1995 už nebolo inej cesty, s týmto súperom sa skutočne stretol, podľahol mu opäť a odišiel. Vo svojom odôvodnení povedal, že všetci nasilu pretláčali Severna a na ostatných nezáležalo. Veľmi opatrná bola organizácia aj pri zisku čečenského moslima Mairbeka Tajsumova, ktorý mal v ľahkej váhe bilanciu 20-4 a jednu z mála prehier mu pripravil Slovák Ivan Buchinger. Zo svojich prvých ôsmich zápasov v najslávnejšom oktagone vyhral sedem, avšak aj v čase svojho vrcholu bojoval len na karte "prelims" a renkingom šiel nahor veľmi pomaly. Faktom je, že šampiónom ľahkej váhy je Dagestanec Nurmagomedov a čečensko-dagestanský boj o titul rozhodne nie je tým, čo by si Američania priali vidieť.
Aj samotný Chabib Nurmagomedov sa rozhodne nezaradil medzi obľúbencov šéfa svojho pôsobiska, za čo si môže do veľkej miery sám. V jeho prípade platí, že sa do UFC prepracoval celkom rýchlo. Väčšinu svojich zápasov absolvoval v regionálnych organizáciách v Rusku na Ukrajine, ale mal v nich bilanciu 16-0. Víťazné ťaženie pokračovalo aj v Amerike, no aby sa dostal k opasku, musel pridať ďalších desať výhier. Cesta k titulovému zápasu bola v minulosti rôzne dlhá, záležalo na mnohých okolnostiach, charizme daného fightera aj na váhovej kategórii. Taký Chris Weidman však bojoval o titul už vo svojom piatom zápase v UFC, Antonio Silva vo štvrtom, a to napriek tomu, že predtým už raz so šampiónom Velasquezom prehral a Jake Shields sa vďaka vysokým očakávaniam z konkurenčného Strikeforce k titulovému zápasu prepracoval už v druhom zápase v UFC. Shane Carwin za celú svoju kariéru absolvoval v tejto organizácii len šesť duelov s bilanciou 4-2, ale i tak dostal šancu zabojovať o titul a Brock Lesnar šiel do súboja o opasok vo svojom štvrtom zápase, a to napriek tomu, že debutoval prehrou. Bol však hviezdou wrestlingového sveta a White si obrovské peniaze jednoducho nemohol nechať ujsť. Desaťzápasové čakanie neporazeného Chabiba je preto v ostrom kontraste.
Čo si White o Rusoch myslí, naznačil aj pri predstavení nového opasku "Legacy Belt" v januári 2019. Vyobrazených je na ňom osem vlajok, ktoré symbolizujú krajiny, ktoré v histórii UFC mali svojho šampióna. Lepšie povedané, prvých osem. V tom čase totiž bol šampiónom aj Nurmagomedov, no popri americkej, brazílskej, kanadskej, holandskej, poľskej, bieloruskej, írskej a britskej sa ruský prvok už na opasok nezmestil. Dnes patrí Ruská federácia medzi krajiny s najvyšším počtom svojich reprezentantov v Ultimate Fighting Championship, pričom viacerí sú vysoko v renkingu svojej váhovej divízie. Nejeden však verí, že Piotr Jan s bilanciou 14-1, Zabit Magomedšaripov s 18 výhrami popri jedinej prehre a nezdolaný Askar Askarov mohli byť v reninkoch vyššie a cestu k titulovému zápasu môžu mať náročnejšiu ako by mali v prípade vlastníctva amerického pasu.
