Novinky - 27.03.2016 11:27

Pripomíname si 30. výročie zisku prvého majstrovského titulu

Huste.tv Autor: Huste.tv | Zdroj: Veronika Pancuráková, Vojtech Petty
Logo HC Košice

 

Sezóna 1985/1986 sa do dejín klubu i mesta zapísala zlatými písmenami, vtedajšia Telovýchovná jednota VSŽ Košice sa stala federálnym majstrom Československa! Predsedal jej Jozef Snopko, hokejovému oddielu Ladislav Volavka. Tajomníkom bol Pavol Matis a mužstvo trénovala dvojica Ján Selvek a Július Kovács. Vedúcim mužstva bol Eduard Petričko, masérom Rudolf Cholp, lekárom MUDr. Ladislav Krajč a hospodárom Zdeněk Kosina. Nuž a majstrovský káder? Tvorili ho nezabudnuteľní hokejisti, brankári Švarný a Orenič, obrancovia Bakoš, Juraj Bondra, Božík, Danko, Jančuška, Slanina a Valko, útočníci Belas, Hriňák, Jabcon, Kapusta, Liba, Mucha, Spodniak, Staš, Svitek, Štefanovič, Vodila, Záruba a Žabka.

V sezóne 1985/1986 sa po dlhých trinástich rokoch hralo play-off. Košičania doň vstúpili z najlepšej možnej pozície ako víťaz dlhodobej časti so ziskom 48 bodov (23-2-9) a celkovým skóre 159:109. Umiestnili sa na úplnom vrchole tabuľky spoločnej federálnej súťaže, pred Litvínovom, Jihlavou, Pardubicami a zvyškom ligy. Trenčín bol piaty, Slovan predposledný, jedenásty.

Pre pamätníkov možno vybrať dva silné spomienkové momenty základnej časti, oba sa udiali v januári. Ten prvý predstavuje súťažný zápas s odvekým rivalom Slovanom Bratislava. 14. januára 1986 viedli Košice už 8:1, na čo reagovali zdecimovaní belasí šarvátkou, po ktorej sa posadili na trestnú lavicu Jančuška a Staš, resp. Blaško a Králik. Pri hre troch proti trom dal Slovan dva góly, ale následne, už za stavu 9:4, strelil vytúžený desiaty gól Bakoš. Rozvášnený a divoký zápas skončil 10:5 (2:1, 5:0, 3:4) a rozhodca Adam si ho zapískal pred vypredaným publikom, ktoré tvorilo (oficiálne) 5100 divákov. Druhým významným momentom základnej časti bola čerešnička pre milovníkov štatistík. Tých potešil 21. januára 1986 Mojmír Božík, ktorý v Českých Budějoviciach strelil 3000. ligový gól Košíc.

Po základnej časti prišlo pre Košice rozprávkové play-off. Klub z východu Slovenska vo štvrťfinále nastúpil proti Sparte Praha a sezónu jej ukončil pomerom 3:1 na zápasy (4:2, 3:0, 0:6, 4:3). V semifinále potom Košice zničili sen o ďalšom titule Pardubiciam 3:2 na zápasy (2:5, 5:2, 9:2, 1:4 a 4:1) a tešili sa z postupu do úplného finále. V ňom ich nečakal nik iný ako Dukla Jihlava! A s ňou päť zápasov. Prvý Košice vyhrali 2:0, góly strelili Spodniak a Belas. Druhý zápas vyhrali 4:2, góly dali Belas, Štefanovič, Spodniak a Liba, resp. Dolana a Musil. Tréner Dukly Neveselý sa následne pokúsil o zvrat a Košice dvakrát prehrali v Jihlave pred vypredaným Horáckym štadiónom (5600 divákov). Najprv 1:5 (góly: Vodila, resp. Žák 2, Řezníček, Pašek a Šejba). Potom 3:4 až po samostatných nájazdoch (skórovali Liba, Vodila a Svitek, resp. Vlk dvakrát a Řezníček raz), keď Košičanov delili od titulu dve minúty! Svitek totiž získal náskok 3:2 v čase 3:10 min. pred koncom stretnutia, no Vlk na 3:3 vyrovnal 121 sekúnd pred skončením riadneho hracieho času. V predĺžení gól nepadol a nasledovali samostatné nájazdy. Válek premenil, ale aj Belas, 1:1. Druhé kolo - Čajka premenil, ale Liba nie, 2:1 pre Jihlavu. Potom zahodili svoje možnosti Dolana aj Vodila a rozhodnutie smerovalo do Košíc.

Do posledného možného stretnutia nastúpili mužstvá 21. marca 1986 na Zimnom štadióne Ladislava Trojáka v Košiciach v týchto zostavách:
VSŽ Košice: Švárny  - Božík, Bondra, Slanina, Jančuška, Bakoš, Danko – Hriňák, Belas, Liba – Svitek, Žabka, Staš – Spodniak, Vodila, Štefanovič – Jabcon.
Dukla Jihlava: Bříza – Svoboda, Řezníček, Čajka, Musil, Ščerban, Benák – Pašek, Svozil, Šejba – Dolana, Pivoňka, Vlk – Válek, Žák, Micka.

Zápas rozhodovala trojica najlepších československých arbitrov Šubrt – Furmánek, Lipina.

Ponorme sa do historického pohľadu posledného finálového diania:
“Je piatok, 21. marca 1986. Zimný štadión Ladislava Trojáka v Košiciach praská vo švíkoch, nik nedokáže odhadnúť, koľko ľudí sa v ňom tiesni a kde všade diváci visia. Nervy drásajúci zápas končí v riadnom hracom čase remízou 3:3, po tretinách 2:2, 1:1 a 0:0 (góly Svitek, Liba a Vodila, resp. Válek, Svoboda a Ščerban). Vodila vyrovnával na 3:3 ešte v polovici zápasu strelou ponad ležiaceho Břízu po Libovej prihrávke spoza brány. Košiciam nepomáha ani dvanásťsekundová, a potom ešte aj dvadsaťjeden sekundová presilovka piatich proti trom, naopak jihlavský Dolana triafa hornú žŕdku. Nasleduje predĺženie 3x5 minút, ale gól nepadá, o majstrovi stále nie je rozhodnuté. Divákov sa chytajú mdloby. Samostatné nájazdy. Tri v jednej sérii, 1. séria: Šejba premieňa, Slanina nie, 1:0 pre Jihlavu. Potom však Čajka zahadzuje a Liba vyrovnáva, 1:1. Válek nepremieňa a Spodniak môže rozhodnúť. Nepremieňa a chce zomrieť, píšu v pozápasovom reporte vtedajšie Východoslovenské noviny. Druhá séria. Pivoňka aj Božík zahadzujú. Dolana gól taktiež nedáva, ale Svitek áno, 1:0 pre Košice. Ak Žák zahodí, sme majstri. Lenže Jihlavčan vyrovnáva stav v druhej sérii na 1:1. Takže majstri budeme, ak premení Štefanovič, ktorý sériu uzatvára. Príklep do Břízu posúva nájazdy do tretej série. To sa nedá vydržať, počuť výkriky po celom štadióne. Slanina stojí chrbtom k nájazdom, no úchytkom sa díva ponad plece. Tretia séria. Začína Svozil, triafa hornú žrď. Žabka taktiež svoju príležitosť nevyužíva. Rovnako ako Vlk, otvárajúci druhú rundu tretej série. Teplomer Břízovi však nasadzuje Belas, 1:0 pre Košice. Ak Švarný chytí Benákov nájazd, sme majstri! Benák ho obchádza a keď už - už zasúva puk do bránky, košický gólman ho prikrýva betónom pri pravej žŕdke - Košice získavajú prvý federálny titul vo svojej histórii.
Čas sa na štadióne, v meste i celom východnom Slovensku sa zastavuje na hodnote 20 hodín, 32 minút a 20 sekúnd. Kapitán Igor Liba, najlepší nahrávač ligy s 36 prihrávkami, preberá majstrovský pohár, hráči zlaté medaily. Bujará oslava do skorých ranných hodín po celých Košiciach i východnom Slovensku. Noc, na ktorú žiaden košický fanúšik nikdy nezabudne. Triumf bol zavŕšený. Košice sa stali mekkou hokeja. Na MS do Moskvy cestovali obrancovia Božík a Slanina, ako aj útočníci Liba, Staš, Vodila a Svitek, čo bolo dovtedy najviac v histórii klubu.”
(úryvky z knihy 90 rokov hokeja v Košiciach, © chránené autorským právom)

Začala zlatá éra košického hokeja, ktorú neobišli ani sklamania a pády, ale ktorá s väčšími či menšími prestávkami trvá dodnes.

Ako si na “zlaté časy” spomínajú protagonisti nezabudnuteľných udalostí po tridsiatich rokoch?

Ján Selvek (hlavný tréner Košíc zo sezóny 1985/1986): „Bolo to niečo nové. Prvýkrát nebol víťaz známy a hralo sa play-off. Pre Košice to bola výhoda, pretože sme počas vyraďovacej časti nemuseli toľko cestovať a ostávali sme na dvojzápasy v Prahe, Pardubiciach i Jihlave, čo bolo pre nás oveľa lepšie než stále cestovať vlakom cez celé Slovensko i Česko. Ako víťazi základnej časti sme potom mali v rozhodujúcom finálovom zápase výhodu domáceho prostredia. Zápas sa hral na tri série samostatných nájazdov a napätie tam bolo tak obrovské, že to bolo niečo neopísateľné. Pred sezónou sme pravdupovediac ani nerátali, že môžeme byť takí úspešní. Zišla sa však partia skvelých hokejistov, ktorí dokázali, že hokej hrať vedia. Chytili sme za srdce nielen východ, ale aj Slovensko a myslím si, že ohlasy tohto obrovského úspechu boli aj v celej Československej republike. Dodnes si na to rád spomínam, mám dokonca aj kroniku, ktorú mi jeden pán urobil. Mám v nej fotografie, všetky zápasy i buletín so všetkými hráčmi. Občas ma nejaký fanúšik požiada, aby som mu to požičal, a keď mi to potom vracia, tak si to pozriem a zaspomínam si. Časy to boli naozaj krásne a úspešné.”

Július Kovács (asistent trénera Košíc zo sezóny 1985/1986)„Spomienky mám iba tie najkrajšie aké len môžu byť. Medzi hráčmi a ľuďmi bol obrovský entuziazmus, všetko bolo spontánne a najmä to bolo historicky prvýkrát vo federálnej lige, čo dávalo celej situácii ešte zvýšený náboj. Každý, kto mohol akokoľvek pomôcť, chcel priložiť ruky k dielu. Pracovali sme naozaj poctivo a musím povedať, že sme mali úžasný tím. Sekretárom bol pán Matis, ktorý mal skvelý prehľad v rámci celého Slovenska, takže sme tu mali aj hráčov z Banskej Bystrice, Popradu, Liptovského Mikuláša a iných miest. Povedal by som, že to bol dokonca akýsi výber. Skvelé bolo aj to, že hráči ako Igor Liba zažili ešte aj predchádzajúcich starších spoluhráčov, takže boli „vycepovaní”. Bola to skvelá symbióza, vďaka ktorej sa vytvoril silný a odolný tím. Mali sme to veľmi náročné, v priebehu dvadsiatich dní sme v podstate hrali desať semifinálových a finálových zápasov. Počas finálovej série sme napríklad išli domov vlakom z Brna, čiže celkovo to bolo naozaj ťažké pre celé mužstvo. Posledný zápas sme však našťastie hrali v Košiciach, dodnes mám záznam na kazete a občas si to pustím. V tom dueli bolo zaujímavé to, že sme si v jednom momente mysleli, že už sme vyhrali. Ľudia chceli vbehnúť na plochu a oslavovať, ale všetko sa muselo upokojiť, pretože nasledovalo ešte jedno jihlavské strieľanie. Ten rozhodujúci nájazd dnes už nebohého Belasa si dodnes pamätám. Mal zvláštnu, ako keby „studenú” povahu. Pre hru sa vedel zapáliť, ale nedával to najavo. Aj na to trestné strieľanie išiel akoby trochu flegmaticky, jednoducho si nepripúšťal neuveriteľný tlak, ktorý bol na neho kladený. Možno aj vďaka tomu sa mu podarilo v skvelej atmosfére rozhodnúť. Divácky záujem mi veľmi imponoval počas celej sezóny, v závere bol však ešte vystupňovaný. Všetci hráči do jedného chceli. V tomto smere bola obrovská jednota, každý bojoval v prospech tímu. A či nám tisíce ľudí na štadióne nezväzovali ruky? Povedal by som, že nie. Pred zápasom majú stres hráči, tréneri i rozhodcovia. Niekto väčší, niekto menší. My sme rozhodujúci zápas držali v rovnovážnom stave, čiže všetko bolo v poriadku. Nádej stále žila a každý jej veril. Podstatné bolo, že hráči aj my tréneri sme do duelu vstúpili s odhodlaním, že chceme zvíťaziť a sme na to pripravení. Bolo to aj jasne vidieť. Hráči sa hádzali do rán, nepozerali sa vôbec doľava a doprava, ale iba na puk. Bolesť v takých momentoch vnímali úplne inak než priostatných situáciách. Stálo to však za to. Dodnes mám fotografiu, na ktorej držím majstrovský pohár a vedľa mňa stojí tréner Selvek a hráč Liba, mám aj fotku celého mužstva. Vyslovene som to však nezbieral, no niečo poodkladané určite mám.”

Zdeněk Kosina (hospodár zo sezóny 1985/1986): „Moja úloha vtedy nebola iba pri A-tíme, ale pri celom klube. Mal som na starosti zabezpečovanie materiálu a opravy od prípravky, cez mládež, mladších i starších dorastencov, juniorov, až po seniorov. Na posledný zápas mužov si veľmi dobre pamätám. Starý štadión bol plechový a takmer spadol. Ľudia boli naozaj všade, plechy takmer poodtrhávali. O deň neskôr bola v centre Košíc podpisová akcia a ja som tam niesol plagáty. Bolo ich však málo, záujem bol obrovský a neušlo sa každému. Ľudia ma skoro prevrátili aj s barkasom, pretože boli naštvaní, že práve im už nezvýšilo. Celkovo si na toto obdobie spomínam veľmi rád. Bol som pán hospodár, pán niekto. So všetkými v kabíne som prichádzal do kontaktu aj päťkrát, šesťkrát za deň. Bol som súčasťou kabíny. Celé mužstvo tvorilo jednu rodinu. Niekoľkokrát sa stalo, že hráčov museli zo šatne doslova vyháňať na obed, pretože tam ešte sedeli, diskutovali a plánovali, čo by mohli v tréningu i v zápase urobiť lepšie. Boli to nádherné časy a federálny titul to iba dokazuje.”

Pavol Švarný (brankár Košíc zo sezóny 1985/1986): „V tej sezóne zrejme nikto poriadne nevedel, ako bude play-off vyzerať, pretože sa hralo vôbec prvýkrát. Dovtedy bol víťaz základnej časti rovno majstrom, teraz to však bolo inak. Spomínam si na silnú partiu a skvelý kolektív. Verili sme, že by sa to mohlo podariť. Mužstvo bolo vyrovnané, mladší rešpektovali starších a vzájomne sme si pomáhali. Počas sezóny to išlo v podstate samé. Poctivo sme trénovali a prichádzali víťazstvá. Čo sa týka úplne posledného zápasu, hrali sa až tri série samostatných nájazdov. Ja osobne som ale zimomriavky nemal, bolo treba hrať, tú zodpovednosť som vnímal ako pri každom inom zápase. Bolo to prerušené predčasnými oslavami, pri časomiere dokonca dali aj stolíky na dekorovanie víťazov, ale potom to museli stiahnuť a nájazdy pokračovali. Bolo potrebné sa sústrediť až do konca a som rád, že to napokon vyšlo. Mali sme za sebou obrovskú podporu fanúšikov. Tí za nami chodili aj na zápasy vonku, vždy nás podržali a vraveli, že hráme skvelý hokej. Bola to zásluha vynikajúco poskladaného mužstva, tréner Selvek to dal dohromady famózne. Prejavilo sa to aj na domácich zápasoch. Kapacita štadióna bola okolo 5000, ale už počas základnej časti tam bolo vždy viac ľudí, o finále ani nemusím hovoriť, vtedy sa tam nedalo ani pohnúť. Na zápasy chodievali plné autobusy z celého východného Slovenska, fanúšikovia cestovali zo Stropkova, Svidníka, aj z iných miest. Bolo to proste úžasné. Na pamiatku mám dodnes malú hokejku podpísanú všetkými hráčmi, je to krásna spomienka na úžasné obdobie.”

Michal Orenič (brankár Košíc zo sezóny 1985/1986): „Bolo to veľmi pekné. Federálny titul sa nám vtedy podarilo vyhrať vôbec prvýkrát, takže oslavy boli veľkolepé a zážitok obrovský. Spomínam si aj na posledný rozhodujúci zápas. Bolo to veľmi napínavé, po predĺžení išli ajsamostatné nájazdy. Pavol Švárny to dokázal udržať. Vždy, keď medzi nájazdami chodil na striedačku, tak sme sa všetci vzájomne hecovali a podporovali. Držali sme mu palce a napokon sa mu to podarilo vychytať a stali sme sa šampiónmi. Čo sa hmotných spomienok týka, dres som niekomu daroval, ostala mi iba fotka mužstva.”

Peter Slanina (obranca Košíc zo sezóny 1985/1986): „Bolo to 30 rokov dozadu, ale zabudnúť sa na to nedá. Dovtedy vyhral titul ten, kto bol prvý v tabuľke, ale v sezóne 1985/1986 sa prvýkrát hralo aj play-off. My ako víťazi základnej časti sme triumf museli potvrdiť vo vyraďovacej fáze, ale našťastie sa nám to podarilo a dnes môžeme povedať, že historicky prvý federálny titul v riadnom play-off získali slovenské Košice. Hralo sa na tri víťazné stretnutia, dnes už sa hrá na štyri. Vo finále to bolo 2:2 na zápasy a my ako prvé mužstvo sme mali obrovskú výhodu domáceho prostredia. Zápas sa v riadnom hracom čase skončil 3:3 a po predĺžení išli nájazdy. Šťastie sa tam priklonilo na našu stranu, bol to vabank. Našťastie to pre nás dobre dopadlo, všetci sme si vtedy po poslednom nájazde veľmi vydýchli a nasledovala obrovská radosť. V Košiciach bol doslova hokejový „boom”. Liba sa už predtým vrátil z vojny a diváci mali obrovský záujem o sledovanie elitnej lajny i celého tímu. Keď sa k tomu pridalo play-off, tak si dovolím tvrdiť, že keby mala hala kapacitu aj trojnásobne väčšiu, tak sa zaplní bez najmenších problémov.”

Milan Jančuška (obranca Košíc zo sezóny 1985/1986): „Veľmi dobre si na to pamätám, pretože sa na to nedá zabudnúť. Už len z toho dôvodu, že všetky zápasy od začiatku sezóny boli dopredu takmer vypredané, vždy ostalo iba 300 lístkov, ktoré sa potom tesne pred duelom rozchytali. Bola tu vynikajúca partia chalanov, ktorá sa budovala pánom Matisom dlhé roky, jemu patrí vďaka za tento úspech. Boli sme postrachom celej ligy a bolo obrovským úspechom, že slovenské Košice po základnej časti skončili na prvom mieste. Prvýkrát sa hralo play-off a nikto nevedel, čo to bude obnášať a aké náročné to bude. Som veľmi rád, že sa nám to napokon podarilo. Spomínam si na štvrtý zápas v Jihlave. Všetko nasvedčovalo tomu, že titul vyhráme už tam, ale domáci tesne pred koncom vyrovnali a potom zvíťazili po samostatných nájazdoch. Museli sme sa teda vracať domov na pamätné finále. Mysleli sme si, že sme majstri Československa už skôr, než sa tak stalo. Rozhodca musel prerušiť naše oslavy a vrátiť nás na striedačku, pretože séria sa musela dokončiť a išiel ešte jihlavský hráč. My sme veľmi chceli zvíťaziť. Chceli sme Čechom dokázať, že aj na Slovensku vieme hrať hokej a to bola pre nás obrovská motivácia. Zároveň bolo vtedy pre Slovákov veľmi náročné dostať sa do spoločnej reprezentácie, takže aj týmto sme chceli ukázať, že aj v Košiciach sú hráči, ktorí môžu ísť na majstrovstvá sveta. Stretla sa tu vynikajúca partia, ktorá mala obrovskú zodpovednosť a chuť, čo bolo rozhodujúce a kľúčové. Dôležitá bola tiež podpora ľudí. Ako som už vravel, vždy bolo oficiálne vypredané. Pamätám si to akoby to bolo včera, vždy bolo napísané 5100 divákov - vypredané. V skutočnosti to ale bolo inak. Kapacita štadióna bola, žiaľ, takáto malá, ale ľudí sa tam tlačilo omnoho viac, ale vzhľadom na bezpečnosť sa to ani nemohlo publikovať, pretože hrozilo, že sa niečo stane, alebo že spadne celý štadión. V úplne rozhodujúcom zápase sa podľa mňa tiesnilo aj sedemtisíc ľudí, ale dnes už nikto neodpovie na otázku, koľko ich tam vlastne bolo. Mnohí sa dovnútra dostali aj bez lístku po známosti a každý sa bál publikovať vyššie číslo než bola maximálna kapacita. Žiaľ, štadión sa roztiahnuť nedal, aj keď záujem o účasť malo až 40 000 ľudí, ktorí by ho boli naplnili ešte viac. Presne takáto obrovská masa však potom na druhý deň prišla do mesta na Hlavnú ulicu, kde sme mali podpisovú akciu. Fanúšikovia boli neuveriteľní a mohli sme sa tešiť spoločne. Čo sa týka spomienkových predmetov, v tej eufórii som všetky veci vrátane dresu rozdal. Ostali mi nejaké knižky, plagáty a podpísané fotky, to si strážim ako oko v hlave. Viac hmotných vecí mi neostalo, ale mám spomienky, ktoré sa vymazať nedali. Bola to tak nádherná sezóna, že môžem pokojne povedať, že sa na ňu nikdy v živote nebude dať zabudnúť. Prvý titul ostane vždy prvý. Je najkrajší a najvzácnejší.”

Mojmír Božík (obranca Košíc zo sezóny 1985/1986): „Boli to krásne časy mojej kariéry. V Košiciach sa zišla partia špičkových hráčov z celého Slovenska a pre metropolu východu sme získali titul v spoločnej federálnej lige, ktorá sa vtedy právom radila medzi najlepšie v Európe. Eufória bola fantastická, štadión vypredaný, Košice i celý východ hokejom jednoducho žili. Na zápasy sa tu chodili pozerať plné autobusy ľudí aj z okolia vzdialeného viac než 100 kilometrov, takže na toto obdobie mám iba najlepšie spomienky. Čo sa týka posledného zápasu, pamätám si naň veľmi dobre. Dospel až do samostatných nájazdov, v ktorých sa to striedalo. Raz dali gól oni, raz my, potom nedal nikto. My sme sa po jednom premenenom nájazde aj predčasne radovali, pretože sme si už mysleli, že séria je ukončená. Mal však ísť ešte jeden jihlavský hráč, takže celá situácia sa v tej eufórii musela upokojiť. Ten1 jihlavský hráč potom gól nedal, takže sme si oslavy zopakovali druhýkrát. Myslím si, že táto situácia utkvela v pamäti snáď každému. Jednoducho sme sa v tej vynikajúcej atmosfére a eufórii prepočítali a mysleli sme si, že už je koniec, ale ešte nebol. Čo sa týka hmotnej pamiatky na ten zápas, tak ja som nikdy nepatril medzi zberateľov. Rukavice, hokejky a chrániče sme pohádzali divákom do hľadiska a musím povedať, že už som párkrát stretol fanúšikov, ktorí tie veci dodnes majú. Myslím si však, že niekde na povale dres z posledného zápasu odložený mám, no musel by som sa na to poriadne pozrieť. Takéto veci som si doma nevystavoval vo vitrínkach, takže ak ho mám, bude naozaj založený.”

Juraj Bondra (obranca Košíc zo sezóny 1985/1986):„Ako si na to spomínam, bola to veľká sláva pre celé východné Slovensko. V tom období hralo pre hokej srdce. Celý tím sme boli ako jedna veľká rodina, mali sme úžasné prostredie a ťahali sme jeden za druhého. Diváci nás neustále podporovali. Škoda, že starý štadión nemal väčšiu kapacitu. Keby sa doň bolo zmestilo 30 000 ľudí, aj tak by bol natrieskaný do posledného miesta. Pamätám si, ako diváci sedeli naozaj všade, kde sa dalo. Niektorí stáli na špičkách, len aby aspoň trochu videli na ľad. Boli to jednoducho nádherné momenty a tak, ako na nich nikdy nezabudneme my hráči, tak si to do smrti budú pamätať aj fanúšikovia, ktorí to prežili. Nie každému sa totiž stáva, aby oslavoval titul predčasne. U nás celá striedačka i štadión vybuchli radosťou, ale rozhodca všetko rýchlo upokojoval, pretože nasledoval ďalší jihlavský nájazd. Jednoducho to bolo niečo neopísateľné. Dodnes mi to pripomínajú fotografie, mám aj medailu. Taktiež som si odložil aj rôzne iné ocenenia, aj zo železiarní, ktorých zamestnancami sme vtedy boli." 

Juraj Bakoš (obranca Košíc zo sezóny 1985/1986): “Boli to nádherné chvíle, na ktoré nezabudne nikto z nás a ani nikto z našich fanúšikov. Stretli sme sa skvelá partia hokejistov, ktorú vyskladal Tibor Matis a naši tréneri. Základom mužstva boli skoro rovesníci, a to hráči od 23 do 26 rokov. Silná generácia výnimočných hokejistov na čele s fantastickým Igorom Libom. Pocity, ktoré som zažíval počas celej sezóny a po poslednom víťazstve, boli pre mňa ako odchovanca Košíc emocionálne neopakovateľné. Na štadióne, kde ste od žiackych rokov vyrastali, ste spolu s úžasným kolektívom získali pre Košice takýto mimoriadny úspech, z ktorého sa tešilo celé Slovensko. Do zápasu sme sa vložili všetci do jedného s veľkým srdcom a vierou vo víťazstvo .V polovici zápasu sa zranil náš obetavý obranca "Kudžo" Danko a tak sme dohrávali zápas na päť obrancov, čo bolo nesmierne fyzicky vyčerpávajúce .Dodnes som nikomu nehovoril, že som posledný zápas odohral s vysokou teplotou, nevedel o tom lekár ani tréneri, ale na také niečo, ako nenastúpiť na životný zápas, som ani len nepomyslel. Po víťazstve sa spustila lavína šťastia, radosti a úľavy na ktorú budem navždy s radosťou spomínať.“

Patrik Valko (obranca Košíc zo sezóny 1985/1986): „Bola to moja prvá sezóna v A-mužstve Košíc, vtedy som bol vekom ešte junior. Dostal som však priestor na asi štyri zápasy a inak som bol v tréningovom procese. Bola to však úžasná sezóna. Bol som veľmi mladý a už som priamo v kabíne seniorov zažil celú tú atmosféru a všetko s tým spojené. Na zápasoch v Jihlave a Pardubiciach som zažil standing ovation, celkovo som prvýkrát nastupoval za mužov, takže to bolo naozaj skvelé a mám na to len tie najlepšie spomienky. Nabiehali mi zimomriavky a mal som husiu kožu, do mojej kariéry to bola neopísateľná motivácia. Bol som po boku legendárnej generácie a som naozaj šťastný a vďačný, že som to mohol prežiť. Partia bola úžasná a v nej som sa naučil, ako sa robí hokej, ako sa robia víťazstvá a ako sa dopracovať k úspechu. Spomínam na to iba v najlepšom.”

Igor Liba (útočník Košíc zo sezóny 1985/1986): „Už rok predtým sme sa pripravovali a mali sme tak kvalitné mužstvo, že sme verili, že titul príde. V predchádzajúcej sezóne sme skončili druhí, v ročníku 1985/1986 sme ale základnú časť vyhrali. Prvýkrát sa hralo play-off a my sme boli veľmi nabudení. V tom čase bola v Československu obrovská rivalita medzi Čechmi a Slovákmi, to bolo špecifické. Titul sme veľmi chceli vyhrať, čo bolo z nášho herného prejavu zrejmé. Robili sme pre to naozaj všetko a napokon sa nám to našťastie podarilo. Finálová séria sa rozhodla až v piatom zápase, aj to až v nájazdoch. Spomínam si, ako sme počas nájazdovej série všetci vyskočili a začali oslavovať, ale potom sme zistili, že musí ísť ešte aj jihlavský hráč. V tej chvíli nám naozaj nebolo všetko jedno, ale napokon to našťastie dobre dopadlo. Vo chvíli, keď Vilo Belas premenil svoj pokus a následne jihlavský hráč neuspel, prišiel taký spontánny výbuch radosti nás hráčov, trénerov, vedenia a fanúšikov, že to bolo niečo neopísateľné. Fanúšikovia boli veľmi prajní, povzbudzovali nás neustále počas celej sezóny. V tých časoch sme s nimi po zápasoch chodili na pivo a diskutovali sme, boli to krásne časy, boli sme ako jedna rodina, preto aj oslavy boli krásne a veľmi spontánne. Deň po zisku titulu sa na štadióne hral aj exhibičný zápas starých pánov, aj vtedy bola hala úplne plná a oslavy pokračovali. Čo sa týka spomienkových predmetov, tak hneď po zápase sme divákom do hľadiska pohádzali takmer všetko, mám pocit, že som niekomu hodil aj dres. Dnes mi teda ostali iba fotky a videá.”

Vladimír Svitek (útočník Košíc zo sezóny 1985/1986): „Každá sezóna je náročná, v tejto sa navyše hralo aj play-off, takže to bolo naozaj ťažké. Košice za súpermi vždy veľa a ďaleko cestovali. Aj súperi za nami, ale iba raz alebo dvakrát, my vždy. Aj preto bol zisk titulu naozaj obrovským úspechom. Spomínam si na posledný zápas, záver bol rozporuplný. Keď Vilo Belas premenil svoj samostatný nájazd, my sme už začali oslavovať, ale rozhodca nás vrátil na striedačku s tým, že bude nasledovať ešte jedna penalta Jihlavy. Až po tomto neúspešnom pokuse sme získali titul, takže zimomriavky na striedačke i na ľade určite boli a bolo ich veľa. Je šťastie, že sme hrali ako víťaz základnej časti doma. Stará hala bola plechová, fanúšikovia tam chodili radi, pretože sa všetko ozývalo. Súperi mali naopak zo zápasov v Košiciach strach. Keď začali ľudia búchať do plechov a fandiť, na ľade to bolo tak počuť, že hostia boli šokovaní. Nechodili sem radi, pretože vedeli, čo ich tu čaká. Zároveň sme boli aj skvelá partia. Všetci sme ťahali za jeden povraz, boli sme jeden tím a mali sme spoločný cieľ a sen. Ľudia nás dokázali vyburcovať a bolo dobré, že za ich fandenie a podporu sme ich odmenili ziskom titulu na vlastnom ľade. Fanúšikovia majú dodnes v pamäti, čo sa to tu vlastne udialo a čo to znamenalo. Bola to vtedy taká eufória, že som mal odložený aj dres aj hokejku, ale všetko mi to porozoberali, takže z týchto vecí nemám už vôbec nič.”

Jaroslav Spodniak (útočník Košíc zo sezóny 1985/1986)„Bola to veľmi krásna sezóna, boli sme mladí a veľmi dobrí hokejisti a zároveň sa mi vtedy narodil môj prvý syn. Čiže nie len hokej, ale aj celé to obdobie bolo skutočne nádherné. Spomínam si na celú sériu s Jihlavou, aj na pamätný rozhodujúci zápas. Ja sám som bol jedným z aktérov, ktorí šli na samostatné nájazdy, ale gól som vtedy nedal. Srdce mi búchalo až niekde v krku, celé to bolo nové, keďže play-off sme dovtedy nikdy nehrali. Veľmi nám pomáhali aj fanúšikovia, ktorí boli verní a vždy stáli pri nás. V poslednom zápase sa ich na štadión natlačilo neuveriteľné množstvo, kapacita bola určite prekročená minimálne o dve tisícky. Bolo to nádherné, fanúšikovia oslavovali spolu s nami a bolo vidieť, že majú z úspechu úprimnú radosť. Z tohto posledného zápasu mám odloženú hokejku, je to pekná spomienka, aj keď dres by som mal radšej.”

Milan Staš (útočník Košíc zo sezóny 1985/1986): „Boli to fantastické pocity, fantastická hra a fantastickí fanúšikovia. Hľadisko bolo v rozhodujúcom zápase plné takým spôsobom, že keď sme dali gól, ľudia vyskočili a radovali sa a potom si už nemali kam sadnúť. Na tribúnach boli jednoducho natlačení ako v konzerve, každý tam chcel byť, každý to chcel vidieť naživo. Kapacita bola určite prevýšená. Diváci boli prajní a dobrosrdeční, pokojne môžem povedať, že boli naším ďalším hráčom. Ak mám zhodnotiť celú sezónu komplexne, tak musím povedať, že všetko fungovalo ako malo. Kolektív bol naozaj skvelý. Zišiel sa tím špičkových hráčov, ktorí svorne išli za jedným cieľom a bojovali v každom zápase. Vyplatilo sa to a získali sme federálny titul, čo bol naozaj obrovský úspech. Pamätám si posledný nájazd dnes už nebohého Vila Belasa. Po ňom sme začali oslavovať, no bolo to predčasné, pretože sériu ešte musela dokončiť Jihlava. Sú to pamätnémomenty. Dodnes mám odložený svoj dres z tohto zápasu. Chýba mi v ňom ale šnúrka pri golieri a keďže nemám originál, tak inú tam nikdy nedám.”

Marián Štefanovič (útočník Košíc zo sezóny 1985/1986): „Myslím si, že spomienky na tieto časy sú nádherné. Najmä sme získali prvý titul, ale zároveň musím povedať, že si spomínam na úžasnú partiu, ktorá pri tom bola. Boli sme skutočný tím, držali sme spolu a aj titul sme vybojovali spoločne. Čo je prvé, to je prvé, zabudnúť sa na to nedá. Jihlava bola špičkový súper, zdolať ju nás stálo posledné sily a obrovské vypätie, ale podarilo sa to. Pamätám si aj na rozhodujúci zápas a na nájazdy. Ja sám som na jeden išiel a ak by som ho bol premenil, boli by sme vyhrali. Ale gól som vtedy nedal a dráma pokračovala. Musím povedať, že ma to už za 30 rokov prebolelo, dôležité je, že sme vtedy zvíťazili a získali titul. Spomínam si aj na neskutočnú atmosféru. V prvom momente po výhre sme to až tak nevnímali, pretože sme po sebe na ľade skákali a radovali sa, ale po nejakých pätnástich minútach, keď sme sa trochu upokojili, sme si to uvedomili naplno. Všetci diváci sa objímali a bozkávali, všade strieľalo šampanské. Štadión bol na prasknutie, až sa to ťažko opisuje. Čo sa týka hmotných spomienok, mám fotografie a hokejku. Mal som aj dres, ale keď som sa išiel po zápase osprchovať, tak mi ho niekto ukradol.”

Miroslav Žabka (útočník Košíc zo sezóny 1985/1986): „Bola to moja prvá sezóna v Košiciach. V prvom rade bolo pre mňa obrovským zážitkom hrať medzi takýmito zvučnými menami. Boli to všetko páni hokejisti a ja som sa medzi nimi veľa naučil. Zažil som aj vynikajúcu atmosféru. Diváci boli prajní a úžasní, všetci sme tvorili jeden celok a to bol základ úspechu. V poslednom dueli bola kapacita štadióna prekročená určite minimálne o tisíc ľudí, spomínam si dokonca, že pri predčasných oslavách sme do publika pohádzali hokejky a potom sme už ani pomaly nemali ako ísť na nájazdy. Diváci nás hnali dopredu počas celej sezóny a po finále si aj oni užívali zaslúžené oslavy. Počas podpisovej akcie v meste nás úplne zasypali, bolo ich tam obrovské množstvo. Celkovo boli Košice na nohách ešte aj štyri - päť dní po zisku titulu, jednoducho to bola obrovská vec, ktorá sa nikdy nedostane do zabudnutia. Som vďačný a šťastný, že som to mohol zažiť. Dodnes mám z tohto obdobia fotky i medaily, ktoré mi to pripomínajú.”

Dušan Kapusta (útočník Košíc zo sezóny 1985/1986)„Bolo to pre všetkých niečo nové. Základná časť bola v našej réžii. Mali sme veľmi dobré mužstvo vyskladané trénermi pánom Selvekom a pánom Kovácsom. Bola to taká stredná generácia, ale boli sme tam aj mladší, aj starší hráči, jednoducho dobre namiešaná partia a zostava. Všetko sa točilo okolo Igora Libu, Paľa Švárneho, Jána Vodilu, Peťa Slaninu a ostatných hráčov, ktorí boli ťahúňmi mužstva, ale podiel na úspechu majú, samozrejme, úplne všetci. Práve to bolo podstatné, že sme boli ako jedna rodina. Všetci sme do toho išli spoločne a aj vďaka tomu sa nám obrovský úspech podaril. Čo sa finálového tímu týka, Jihlava patrila k úplnej špičke. Aj počas základnej časti, aj počas play-off sme my i Jihlavčania využili domáce prostredie naplno. Úplne rozhodujúci zápas sa skončil nerozhodne a aj keď sme si už mysleli, že sme v nájazdoch vyhrali, nebola to pravda. Niektorí hráči sme dokonca už pohádzali hokejky do hľadiska a komické potom bolo, že nám ich ľudia museli vracať naspäť, pretože nájazdy pokračovali. Celkovo bolo toto vyvrcholenie teda veľmi dramatické, ale našťastie so šťastným koncom pre nás aj pre skvelých divákov, ktorí nás podporovali už od začiatku sezóny. Dodnes mám fotografie, ale nič iné hmotné mi neostalo. Dres bol vtedy tak vzácny artikel, že som ho musel ihneď darovať najbližším kamarátom.”

Ján Vodila (útočník Košíc zo sezóny 1985/1986): „Na túto sezónu si spomínam len a len v dobrom. V poslednom zápase to bolo veľmi napínavé, pamätám si tie nervy, keď išiel Vilo Belas na posledný nájazd. Našťastie ho premenil a my sme sa prvýkrát v histórii stali majstrami Československa. Na štadióne bola vtedy vynikajúca atmosféra, bolo tam niekoľko tisíc ľudí, celé mesto žilo hokejom. Sú to krásne spomienky.”

Miroslav Hriňák (útočník Košíc zo sezóny 1985/1986): „Bola to moja prvá seniorská sezóna v Košiciach, predtým som bol na hosťovaní. Spomínam si na to fantasticky, pri debute v A-tíme som sa prepracoval k zisku federálneho titulu, čo je niečo úžasné. Pamätám si na tú úžasnú atmosféru. V poslednom zápase ľudia obsadili štadión, uličky a schodíky boli tak plné, že sa tam nedalo ani hýbať. Dokonca som videl, že niektorí fanúšikovia sedeli aj hore na konštrukciách, čo je naozaj nepredstaviteľné pre niekoho, kto tam nebol a nezažil to. Na štadión by sa už vtedy nevošla snáď ani živá duša. Čo sa samotného zápasu týka, v samostatných nájazdoch sa vtedy museli dokončiť celé série. My sme si v jednom momente mysleli, že sme už vyhrali, ale nebolo to tak a muselo sa pokračovať. Bolo to hektické, ale našťastie s víťazným koncom. Celý tím si to naozaj zaslúžil, partia bola skvelá. Ťahali sme za jeden povraz. Či už boli dobré alebo horšie chvíle, tím sa vždy vedel postaviť aj za jednotlivca. Napokon sme to spolu dobojovali a podarilo sa nám titul získať. Doteraz mám odložený dres z posledného zápasu.”

Rudolf Záruba (obranca Košíc zo sezóny 1985/1986)„Z môjho pohľadu môžem povedať, že to bola pre mňa prvá sezóna vo veľkom hokeji. V tom roku som totiž do Košíc prestúpil z Liptovského Mikuláša a so všetkým som sa tak oboznamoval. Musím ale povedať, že mi to utkvelo hlboko v srdiečku. Dodnes na túto sezónu, ako aj na košický klub, košických hráčov a fanúšikov spomínam len a len v dobrom. Celkovo mi to do života dalo veľmi veľa a veľa som sa toho naučil. Byť po boku legendárnych slovenských hokejistov bolo naozaj skvelé. Košice na čele s trénermi a funkcionármi urobili kusisko skvelej práce, poskladali vynikajúci tím a musím povedať, že federálny titul získali právom. Dodnes mám odložený buletín, ktorý sa vtedy vydával a tiež zlatú medailu, tá visí na správnom mieste a navždy si budem vážiť, že som ju mohol získať.”

Medzi nami už, žiaľ, nie je Viliam Belas, ktorý na ceste Železiarov za prvým titulom premenil rozhodujúci nájazd. Opustil nás náhle 27. októbra 2013 vo veku nedožitých 50 rokov. História však zaznamenala jeho vyjadrenie ihneď po pamätnom zápase, s ktorým uzavrieme aj našu spomienku:

Viliam Belas (útočník Košíc zo sezóny 1985/1986), večer 21. marca 1986: „S Libom a Vodilom by mohol hrať aj chromý. Rozhodlo však trestné strieľanie, ktorému som sa na tréningu ani nevenoval. Tak ako som gól dal, mohol som aj nedať.  Ale ak by som nedal, potom radšej nežiť...“

 

(c) HC Košice