Novinky - 01.10.2012 19:17

M. Jurčina: „V Žiline sa cítim veľmi dobre“

Huste.tv Autor: Huste.tv | Zdroj: mshk

Amerika a Milan Jurčina


V zámorskej kariére si vystriedal štyri kluby (Boston, Washington, Columbus a New York Islanders). Kde sa ti hokejovo najviac páčilo?

Asi vo Washingtone. Bola tam vynikajúca partia chalanov, dvakrát sme vyhrali ako najlepší tím základnej časti Prezidentskú trofej. To bola naozaj radosť chodiť na štadión. Pekné spomienky mám tiež na Boston. Bol to môj prvý klub v NHL a stretol som sa v ňom s ďalším Slovákom Zdenom Chárom. Tým pádom som mal s kým komunikovať a mal som sa od koho hokejovo učiť. Keby som to zhrnul, tak Boston a Washington mi asi najviac prirástli k srdcu.

Ktoré z týchto miest v tebe zanechalo najhlbší dojem?

Zaimponoval mi určite New York. Je to krásne a veľké mesto. Washington má tiež niečo do seba a nie je to až taká divočina ako v New Yorku. V hlavnom meste USA je veľké množstvo zaujímavých pamiatok, žije tam veľa Slovákov a ja sa tam rád vraciam.

Stihol si už navštíviť všetky hlavné pamiatky New Yorku?

Bol som hádam všade. A niekde aj štyri, či päťkrát. Keď prišli na návštevu rodičia, sestra, kamaráti, všetci predsa chceli vidieť New York.  

Čo v tebe zarezonovalo v New Yorku najviac?

Tak ako asi každému Empire State Building, Socha slobody, či Time Square. Všetci ľudia, čo ma boli pozrieť, si to pochvaľovali.

Stretol si sa v New Yorku s nejakými celebritami?

Vo Washingtone k nám chodili do šatne aj známi herci. Takto som stretol napríklad Denzela Washingtona. Bolo tam veľa známych ľudí, ale ja som sa dozvedel kto to bol väčšinou po tom, čo už odišli. V Amerike je to bežné, že po odchode novinárov si hráči pozvú do kabíny rôznych hostí a ako som už hovoril, nechýbali ani známe osobnosti. Samozrejme v New Yorku sa dajú vidieť celebrity doslova na každom kroku.

juicee3


Vieš si predstaviť, že by si zostal žiť v niektorom zo spomínaných miest?

Najbližšie mám asi k Washingtonu, ale priznám sa, že by som nechcel žiť v Amerike natrvalo. Som tam zvyknutý na osem – deväť mesiacov tvrdej roboty, ale vždy sa veľmi teším domov.  

Ako si spomínaš na prvý duel v NHL?

Na prvý duel v NHL som nastúpil v Pittsburghu, ktorý mal v zostave Maria Lemiuex. Pri hymne som si všimol, že ju spieva Christina Aguilera a bol tam so mnou aj český hráč Jiří Šlégr. Keď dohrala hymna a začali jasať davy, Jirko ma poklepal po pleci a povedal: „Vítej v lize, mladej!“ Tak som si povedal: „No do riti...“ Ten zápas sme vyhrali na trestné strieľania a ja som bol asi dvakrát na trestnej lavici.

Slovensko je jeho domovom

Takže, keď sa v čase posunieme ďalej, snívaš o pohode na rodnom Liptove?

Určite áno. Mám tam zázemie, rodinu a všetko čo potrebujem k tomu, aby som bol šťastný. Viem, že jedného dňa skončím doma na Liptove.

Priateľku máš zo Žiliny, ako ste sa dali dokopy?


Stretli sme sa na mimo hokejových akciách v Žiline a v Bratislave. Kamarátiť sme sa paradoxne začali, až keď som bol v Amerike.   

Aký je tvoj vzťah k Žiline?

Nie je to nejaký špecifický vzťah. Hráva tu jeden z mojich najlepších kamarátov Igor Rúfus, ktorý tiež pochádza z Liptova. Aj kvôli nemu som prišiel trénovať do Žiliny. Tréningový proces tu má veľmi dobrú úroveň, takže som sa z Liptovského Mikuláša presunul pod Dubeň. Mám tu momentálne takú hokejovú pohodičku.

Čo hovoríš na Žilinu ako mesto?


Žilina je veľmi pekné mesto. Je tu kde vyraziť, na námestiach vládne príjemná atmosféra a ja sa tu cítim veľmi dobre.

Spoznávajú a zastavujú ťa Žilinčania na ulici?


Ale áno. Ako správni Slováci na mňa pokrikujú, ale na to som si už zvykol.

Nechýba ti slovenská strava v Amerike?

V New Yorku sú slovenské reštaurácie, ktoré som často navštevoval s kamarátmi. Vo Washingtone som si zase obľúbil nemeckú reštauráciu, kde som si vedel pochutiť na rezni. Vždy sa snažím nájsť si partiu ľudí, s ktorou nemyslím na hokej. Vyhľadávam väčšinou Slovákov a po celých dňoch na zimnom štadióne mi dobre padne vyraziť si na pivko, alebo na večeru. Nesnažím sa ťahať svoje hokejové záležitosti medzi priateľov, alebo do súkromia.

jurčina n


Si z Liptova, takže čo ty a bryndzové halušky?

Je to výborné slovenské jedlo, ktorému sa nedá odolať.

Si kus chlapa, no videli sme, že si napríklad nezjedol cibuľu...

Je pravda, že existujú určité druhy zeleniny, ktoré nemusím. Napríklad pred cibuľou a cesnakom doslova utekám. Neviem, kde to vzniklo, ale je to tak. Moja prvá otázka na mamu pri večeri je, či do nej nedala cibuľu. Snažím sa tomu vyhýbať a sú rôzne suroviny, ktorými sa to dá nahradiť.

Chlap ako hora


Patríš medzi dobre stavaných hráčov, no v NHL si absolvoval zatiaľ iba jednu bitku...

Každý má v tíme svoju rolu a ja som tam hlavne na bránenie. Bitky vyplývajú z hry a keď sa na vás rúti chlap bez rukavíc, musíte sa brániť. Ale inak to nevyhľadávam. Jedinú bitku v NHL som absolvoval v príprave na sezónu 2005/2006 s Godardom. Po krátkom naťahovaní som v duchu prosil rozhodcov, aby vtrhli medzi nás, lebo keby sa mi vyšmykol, tak ma zmaľuje ako žito.    

Čím to je, že takého veľkého chlapa nevyhľadávajú bitkári?

Oni sa medzi sebou dobre poznajú a ja nie som pre nich v tomto smere zaujímavý. Je to ich práca a mnohí sú dokonca kamaráti. Niektorí idú deň pred zápasom spolu na večeru, alebo sa spolu rozcvičujú pred samotným duelom. Ako náhle sa vhodí prvé bully, už sa nepoznajú a robia si svoju robotu. Pobijú sa, potľapkajú, zaľadujú si hánky a večer sú opäť dobrí kamaráti.  

V jednom šote si tvrdo narazil Tomáša Kopeckého. Ako sa staviate k takýmto situáciám?

Je to pre nás všetkých zamestnanie. Je jedno či ideš do súboja zo Slovákom, Čechom, alebo Kanaďanom.  Keď sme hrali vo Washingtone, dostal som pokyn, čo najviac to znepríjemniť Ovečkinovi. Boli sme kamaráti, navštevovali sme sa, sedeli sme spolu v lietadle a na ľade som mu musel robiť zle. Pamätám si hit na Tomáša Kopeckého. Ja som sa mu za to ospravedlnil, no všetci v NHL to chápu ako súčasť ich práce. Keby som ho nezrazil, dostal by som vynadané ja, lebo som si neurobil svoju prácu naplno.  



Máš nejakú špeciálnu prípravu ako je napríklad box?

Nie ja neboxujem v príprave. Za tých dvanásť rokov v zámorí som si zvykol na určitý druh prípravy a cvikov, ktoré preferujem. Každý dobre vie na čom musí popracovať, aby sa mu to na ľade vrátilo.

Zažil si nepríjemný incident s búrlivákom Averym. Ako si na to spomínaš?

Bolo to v play-off a fauly patria k hokeju. Bol vylúčený a tým nám pomohol k ich vyradeniu. On je typ hráča, ktorý súperovi ani nepodá ruku, nie aby sa mu ešte ospravedlnil. Nechcem to povedať mrzko, ale je to taký hokejový chrapúň.

Kto z hráčov v NHL je najarogantnejší?


Asi spomínaný Sean Avery. Veľa chalanov ho nemalo príliš v láske. Ale takých ako je on bolo viac. Sú obľúbení vo svojich tímoch, ale v táboroch súpera sú často označovaní vyberanými slovami.

Najväčším úspechom olympiáda vo Vancouveri


Čo považuješ za svoj najväčší hokejový úspech?

Tak to bude ťažké vybrať. Absolvoval som Olympijské hry v Turíne, kde bol ešte Peter Bondra a ja som sa vtedy spýtal, či mu môžem tykať. Dostal som poza uši, že ako s ním chcem hrať, keď mu budem vykať. Bolo to príjemné, že ma medzi seba zobrali také hokejové osobnosti. Medzi najväčšie úspechy určite patrí olympiáda vo Vancouveri. Bola tam skvelá partia a dosiahli sme pekný výsledok. Veď vyhrať nad Rusmi a bojovať o finále proti domácim Kanaďanom sa nepodarí každý rok. V semifinále proti „javorovým listom“ by bolo v poslednej päťminútovke počuť aj špendlík, čo spadol na zem. Také hrobové ticho tam bolo. Škoda tej žŕdky v posledných sekundách. Po prehre o 3. miesto s Fínskom sme boli sklamaní, ale myslím si, že to bol skvelý úspech.

Zažil si tam Paľa Demitru. Ako si ty spomínaš na tohto hokejového elegána?

Paľo bol vynikajúci človek. Či na ľade, alebo mimo neho. Bol to skvelý otec, manžel a človek. Na ľade to bol rodený vodca. Bol to pán hokejista a pán človek.  

Sníval si ako dieťa o tom, že si niekedy zahráš NHL? Aký to bol pocit naozaj si ju zahrať?

Každé dieťa sníva o najvyšších métach. Momentálne je to NHL, alebo KHL. Tiež som prešiel všetkými možnými snami, ktoré sa neskôr pretavili do skutočnosti.  Veľkým zlomom bol draft do NHL. Ja som ani nevedel, že som bol draftovaný. Volali mi agenti, že ma draftoval Boston a následne mi prišla taška plná suvenírov a dres Bostonu s mojím menom na chrbte. Človek však veľmi rýchlo pochopí, že je to len prvý krôčik a čaká ho dlhá cesta. Ja som sa dostal do tímu už ako 18-ročný, ale ani tam to nie je jednoduché. Ako nováčika ma poslali po deviatich dueloch na farmu, potom prišla výluka, takže som si zažil svoje. A tak sa tam trápim už deväť rokov.

Mal si ako dieťa svoj vysnívaný klub?

Vtedy leteli kanadské kluby ako Montreal, či Toronto. Boli najznámejšie a asi som aj ja túžil obliecť raz ich dres.

Volajú ho „džús“

Aké doplnkové športy ťa najviac bavia?

Hrávam squash, tenis a mnohé iné športy. Baví ma merať si sily z bývalými tenistami, ktorí ma na kurte poriadne prevetrajú. Sem-tam si z kamarátmi z Ameriky zahráme golf. K príprave hokejistu okrem toho patrí posilňovňa a beh.

Veľa hráčov má v Amerike svoje prezývky. Prischla aj tebe nejaká?

Všade, kde som hral, ma volali džús (v americkom origináli juice). Keď vyslovovali moje meno, znelo im to tak.  

Kto z tvojich spoluhráčov na teba najviac zapôsobil?

Veľmi som sa kamarátil s Ovečkinom vo Washingtone. Trávili sme spolu veľa času po zápasoch, či tréningoch. Bol tam ešte Semin, Green, či Backstrom, s ktorými som dodnes v kontakte a rád sa s nimi stretnem, alebo si zavolám. Boli to skvelí spoluhráči a v Capitals sa vytvorila silná partia. Keď som tam prišiel, Ovečkin bol začínajúca hviezda. Ja som mal možnosť vidieť, ako hokejovo rastie. Je to chlap, ktorý vie čo chce a tvrdo na sebe pracuje.

To je sila, zavolať si s Ovečkinom: „ako sa máš kámoš?...“

Tak až také to nie je, ale keď sa stretneme po zápase, vždy podebatujeme, čo je nového. Je to naozaj výborný chalan. Možno veľa ľudí tvrdí opak, ale ja som mal tú česť hrať s ním štyri roky a viem, čo je to za človeka.   

V Bostone si spolu držiteľ dvoch rekordov. Jeden z nich patril legendárnemu Ray Bourqueovi...

V tom čase nás v Bostone trénoval práve Ray a prišiel do kabíny so zvesťou, že som zlomil jeho rekord. Bolo to tak, že v troch zápasoch som strelil 5 gólov (dvakrát dva a jeden). On dovtedy dokázal streliť iba dva góly v dvoch po sebe nasledujúcich zápasoch. Ja som teda pridal ešte jeden navrch a bola z toho celkom dobrá zábava. Keď sme potom prišli s New Yorkom hrať do Bostonu, išli sme do jeho reštaurácie „Treska v Bostone“. Keď ma videl pozdravil ma a vystískal. Všetci spoluhráči boli hotoví, že odkiaľ poznám takú osobnosť. Odpoveď bola jednoduchá: „zlomil som mu predsa rekord.“  


Z každého rožku trošku

Hokejista Róbert Petrovický sa rád vozí na plochodrážnych motorkách. Máš aj ty nejaké netradičné záľuby?

Ja nemám nič podobné. Nezbieram známky, motýle ani nič podobné. Som úplne normálny, jednoduchý chalanisko z Liptova.

Máš aspoň nejaké spomienky na hokejové momenty, ako prvý puk, alebo podobne?

Mám doma prvý puk, s ktorým som dal gól na farme, či prvý gól v Bostone. Mám aj olympijské puky, čo som si doniesol z OH. Z majstrovstiev sveta mám tiež slušnú zbierku  pukov.

Čo ty a iné športy v televízii?

Napríklad americký futbal, alebo bejzbal ma vôbec nebavia. Rád si pozriem futbalovú Ligu majstrov, alebo dobrý tenis.

Bol si ale videný s loptou na americký futbal...

S tou sa hrám rád. Jednu som mal v Amerike a druhú som si kúpil v Mikuláši. Mám to na odreagovanie, ako majú iní ľudia futbalovú loptu.

Aký je tvoj obľúbený relax?

Ľahnem si na gauč, vyložím si nohy a šťukám televízor. V Amerike však nie je veľa času na relax, lebo to je len cestovanie, tripy, lietadlá...Keď som doma snažím sa venovať priateľke a vynahradiť jej čas, keď nie sme spolu. V Amerike chodila priateľka do školy a ja zase na tréningy. Večer sme však spolu sadli na vlak, doviezli sme sa do centra, dali si nejakú večeru. V New Yorku je toho veľmi veľa na obdivovanie, no počas hokejovej sezóny na to nie je dostatok času.

Čo je tvoja obľúbená hudba, alebo filmový žáner?

Ja nie som veľmi hudobný fanatik. V aute počúvam klasické rádiá a hudbu ktorú ponúkajú. Nemám žiadnu obľúbenú hudbu. Z filmov si rád pozriem dobrú komédiu. Určite nie horory, to si zakrývam oči. (smiech). Nepohrdnem ani dobrým historickým filmom.

Bol si ako hosť vo Funrádiu, vieš si predstaviť, že by si bol moderátor?


Tak to vôbec nie. To sú neskutočne ukecaní ľudia.

Čím by si bol, keby si nehral hokej?

Nikdy som nerozmýšľal nad tým, čo by som chcel, alebo nechcel robiť. Som vyučený elektrikár, ale v tomto obore by som nikdy nechcel robiť. Asi by som najskôr niekomu podpálil dom.



Keď už si to spomenul, vedel by si opraviť zástrčku?

Neviem. Možno sa to už dá technicky inak vyriešiť ako kedysi. Ak by sa mi niečo také prihodilo, určite by som volal otcovi, ktorý by mi pomohol. Ale nie, verím, že by som to zvládol.  

Ako si predstavuješ ideálnu dovolenku?

Po celej sezóne som rád, že som doma. Cestovania a lietania mám dosť. Radšej idem s chalanmi niekde na chatu, kde môžeme vypnúť.

Takže žiadne Bahamy na tri týždne?

Vôbec nie. Po roku v Amerike mám na svojom konte 45 letov a mám ešte sedieť ďalších 13 hodín v lietadle, aby som ležal na pláži...? Radšej sa zašijem v slovenskej dedinke na chate.
   
Vysnívaný športový cieľ?

Každý sa snaží dosiahnuť vo svojej lige vrchol. Pre mňa by to bol Stanley Cup, no to chce strašne veľa šťastia. Mojím najväčším cieľom je pevné zdravie, potom pôjde všetko ľahšie.

Čo by si chcel robiť po skončení kariéry?

Zatiaľ som nad tým nerozmýšľal. Ani neviem, či by som chcel zostať pri hokeji. Keď už raz skončíte v takej divočine ako je NHL, je ťažké sa do takéhoto prostredia vrátiť. Ale elektrika to určite nebude. (smiech)